6. kapitola
2 Dárius uznal za vhodné ustanoviť nad kráľovstvom stodvadsať satrapov, aby boli rozložení po celom kráľovstve,
3 a nad nimi troch vysokých úradníkov, z ktorých jeden bol Daniel. Im satrapovia podávali správy, aby neobťažovali kráľa.
4 Daniel časom vynikol nad vysokými úradníkmi aj satrapmi, pretože mal výnimočného ducha a kráľ zamýšľal ustanoviť ho nad celým kráľovstvom.
5 Vysokí úradníci a satrapovia sa usilovali nájsť proti Danielovi dôvod na obžalobu v úradnej záležitosti. Nemohli však nájsť nijaký dôvod ani zlý počin, pretože Daniel bol dôveryhodný a nedopúšťal sa nijakej nedbanlivosti ani zlého konania.
6 Nato títo muži povedali: Proti Danielovi nenájdeme nijaký dôvod na obžalobu, len ak by sme ho našli v súvislosti so zákonom jeho Boha.
7 Potom sa vysokí úradníci a satrapovia vo veľkom počte zhromaždili u kráľa a povedali mu: Kráľ Dárius, ži naveky!
8 Všetci vysokí úradníci tvojho kráľovstva, predáci, satrapovia, radcovia a veľmoži sa uzniesli, že kráľ by mal vydať rozkaz, prísne rozhodnutie, takýto zákaz: Každý, kto by v priebehu tridsiatich dní požiadal o niečo akéhokoľvek boha alebo človeka okrem teba, kráľ, hodia do jamy levov.
9 Takže, kráľ, vydaj takéto rozhodnutie a podpíš ho aj ako písomný rozkaz, ktorý sa nemôže zmeniť podľa zákona Médov a Peržanov, ktorý nemožno zrušiť.
11 Keď sa Daniel dozvedel, že písomný rozkaz je podpísaný, išiel do svojho domu. Okná hornej izby smerujúce k Jeruzalemu boli otvorené. Trikrát denne si tam kľakol na kolená, modlil sa a vzdával vďaky pred svojím Bohom tak, ako to robieval predtým.
13 Potom prišli pred kráľa a pripomenuli mu rozkaz: Kráľ, či si nevydal písomný rozkaz, že kohokoľvek, kto by v priebehu tridsiatich dní požiadal o niečo akéhokoľvek boha alebo človeka okrem teba, kráľ, hodia do jamy levov? Kráľ odpovedal: To slovo platí ako zákon Médov a Peržanov, ktorý nemožno zrušiť.
14 Potom povedali kráľovi: Daniel, jeden z judských zajatcov, nevenuje pozornosť tebe, kráľ, ani tvojmu príkazu, ktorý si podpísal, ale trikrát denne vyslovuje svoju prosbu.
15 Keď kráľ počul túto reč, nepáčilo sa mu to a zaumienil si, že Daniela zachráni. Až do západu slnka sa usiloval o jeho záchranu.
16 Vtedy sa tí muži nahrnuli ku kráľovi a povedali mu: Vedz kráľ, že u Médov a Peržanov je nezmeniteľné každé nariadenie, ktoré vydal kráľ!
17 Potom kráľ vydal rozkaz. Priviedli Daniela a hodili ho do jamy levov. Kráľ povedal Danielovi: Boh, ktorému ustavične slúžiš, ťa zachráni.
18 Priniesli kameň a umiestnili ho nad otvor jamy a kráľ ju zapečatil svojím pečatným prsteňom aj pečatnými prsteňmi svojich veľmožov, aby sa v Danielovom prípade nič nemohlo zmeniť.
21 Keď sa blížil k jame, kde bol Daniel, volal k nemu žalostným hlasom: Daniel, služobník živého Boha, bol tvoj Boh, ktorému ustavične slúžiš, schopný zachrániť ťa od levov?
23 Môj Boh poslal svojho anjela a zatvoril tlamy levov, takže mi neublížili, lebo videl, že som nevinný, a ani pred tebou, kráľ, som sa nedopustil nijakej neprávosti.
24 Potom sa kráľ veľmi zaradoval a rozkázal, aby vytiahli Daniela z jamy. Daniela vytiahli z jamy a nenašli na ňom nijakú ujmu, pretože veril svojmu Bohu.
25 Kráľ rozkázal priviesť tých, čo ohovárali Daniela, a hodili ich do jamy levov aj s deťmi a ženami. Ešte ani nedopadli na dno jamy, už sa ich zmocnili levy a rozdrvili im kosti.
26 Potom kráľ Dárius napísal ľuďom všetkých národností a jazykov, ktorí obývajú celú zem: Nech sa rozhojní váš pokoj.
27 Vydal som príkaz, aby sa na celom území môjho kráľovstva ľudia báli Danielovho Boha, lebo on je živý Boh, ktorý je naveky, jeho kráľovstvo je nezničiteľné a jeho vláda bude trvať až do konca.