Jób – Stránka 14

1 Zo ženy zrodený človek žije len krátko, ale je sýty nepokoja.

2 Rozkvitne ako kvet a zvädne, zmizne ako tieň a neostane stáť.

3 Ty však na takého upieraš oko a privádzaš ho proti sebe na súd.

4 Kto urobí z nečistého čisté? Nikto!

5 Ak sú mu vymerané dni a u teba je počet jeho mesiacov, hranice, ktoré si mu vymedzil, neprekročí.

6 Nedívaj sa na neho, nech si vydýchne, kým ho ako nádenníka deň nepoteší.

7 Veď aj strom má nádej, ak ho vytnú, ešte vyženie a jeho výhonok nezanikne.

8 Ak aj jeho koreň zostarne v zemi a jeho kmeň odumrie v prachu,

9 len čo zacíti vodu, vypučí a ako priesada vyženie mládnik.

10 Keď však zomrie muž, ostane ležať, keď zahynul človek, kde je?

11 Ako keď sa voda stratí z mora a rieka opadne a vyschne,

12 tak aj človek, ak si ľahol, už nevstane. Kým budú nebesia, ľudia sa zo svojho spánku nepreberú a nevstanú.

13 Kiežby si ma uschoval v podsvetí a ukryl ma, kým tvoj hnev neprestane, vymeral by si mi lehotu a potom si na mňa spomenul.

14 Ak muž umrie, azda zase ožije? Každý deň svojho boja by som vyčkával, kedy príde striedanie!

15 Ty by si zavolal a ja by som ti odpovedal, túžil by si po diele svojich rúk.

16 Teraz by si síce rátal moje kroky, ale nevšímal by si si môj hriech.

17 Môj zločin by bol zapečatený vo vreci a moju neprávosť by si zatrel.

18 Dokonca aj hora sa zrúti a rozpadne a bralo sa posunie zo svojho miesta.

19 Kamene sa drobia pôsobením vody, jej príval vymieľa pôdu, ty však hubíš nádej človeka.

20 Raz a navždy ho premôžeš a musí odísť, zmeníš mu tvár a pošleš ho preč.

21 Nedozvie sa, či sú jeho synovia vážení, ani nebude vedieť, či budú bezvýznamní,

22 ale aj tak ho celé telo bolí a jeho duša nad ním smúti.