Jób – Stránka 7

1 Či nie je údelom človeka na zemi boj? Jeho dni sú ako dni nádenníka,

2 ako otrok dychtí po chládku, ako nádenník baží po výplate.

3 Tak mi bol daný do dedičstva chladný svit mesiaca a boli mi nadelené noci útrap.

4 Keď si ľahnem, vravím: Kedy už vstanem? Ale večer sa preťahuje a zunuje sa mi prehadzovanie až do úsvitu.

5 Telo sa mi oblieklo do červov, moja koža popraskala ako hruda suchej zeme a mokvá.

6 Moje dni prebehli rýchlejšie ako tkáčsky čln a skončili sa v beznádeji.

7 Spomeň si, že môj život je len závan vetra, moje oko sa nevráti pozrieť sa na krásu.

8 Neuzrie ma oko toho, kto sa na mňa pozerá. Uprieš na mňa zrak, ale už ma niet.

9 Ako sa rozplynul oblak a zmizol, tak ten, kto zostupuje do ríše mŕtvych, už nevystúpi.

10 Už sa nevráti do svojho domu a doma ho nespoznajú.

11 Takže ja si nejdem krotiť ústa, prehovorím z bolesti svojho ducha, s trpkou dušou sa budem sťažovať.

12 Som azda more alebo morská obluda, že nado mnou ustanovuješ stráž?

13 Keď vravím: V posteli sa mi uľaví a lôžko ponesie môj nárek,

14 vtedy ma snami desíš a strašíš vidinami,

15 takže moja duša volí zadusenie, radšej volí smrť ako život.

16 Mám toho dosť! Večne žiť aj tak nebudem! Nechaj ma, veď moje dni sú len márnosť!

17 Čo je človek, že ho máš za takého veľkého a venuješ mu takú pozornosť,

18 že ho ráno čo ráno navštevuješ a každú chvíľu skúmaš?

19 Dokedy neodvrátiš odo mňa svoj zrak? Nenecháš ma ani kým neprehltnem slinu!

20 Čo ti spôsobím, ak by som zhrešil, ty strážca ľudí? Prečo si si ma postavil za terč, takže som sám sebe na ťarchu?

21 Prečo mi neodpustíš môj hriech a neprepáčiš moju vinu? Teraz si ľahnem do prachu, ty ma budeš hľadať, ale už ma nebude.